Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wurzle; wurzele
du
wurzelst
er/sie/es
wurzle; wurzele
wir
wurzeln
ihr
wurzelt
sie/Sie
wurzeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewurzelt
du
habest gewurzelt
er/sie/es
habe gewurzelt
wir
haben gewurzelt
ihr
habet gewurzelt
sie/Sie
haben gewurzelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wurzeln
du
werdest wurzeln
er/sie/es
werde wurzeln
wir
werden wurzeln
ihr
werdet wurzeln
sie/Sie
werden wurzeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewurzelt haben
du
werdest gewurzelt haben
er/sie/es
werde gewurzelt haben
wir
werden gewurzelt haben
ihr
werdet gewurzelt haben
sie/Sie
werden gewurzelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wurzelte
du
wurzeltest
er/sie/es
wurzelte
wir
wurzelten
ihr
wurzeltet
sie/Sie
wurzelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewurzelt
du
hättest gewurzelt
er/sie/es
hätte gewurzelt
wir
hätten gewurzelt
ihr
hättet gewurzelt
sie/Sie
hätten gewurzelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wurzeln
du
würdest wurzeln
er/sie/es
würde wurzeln
wir
würden wurzeln
ihr
würdet wurzeln
sie/Sie
würden wurzeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewurzelt haben
du
würdest gewurzelt haben
er/sie/es
würde gewurzelt haben
wir
würden gewurzelt haben
ihr
würdet gewurzelt haben
sie/Sie
würden gewurzelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wurzeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
