Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebe zu
du
gebest zu
er/sie/es
gebe zu
wir
geben zu
ihr
gebet zu
sie/Sie
geben zu
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zugegeben
du
habest zugegeben
er/sie/es
habe zugegeben
wir
haben zugegeben
ihr
habet zugegeben
sie/Sie
haben zugegeben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zugeben
du
werdest zugeben
er/sie/es
werde zugeben
wir
werden zugeben
ihr
werdet zugeben
sie/Sie
werden zugeben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zugegeben haben
du
werdest zugegeben haben
er/sie/es
werde zugegeben haben
wir
werden zugegeben haben
ihr
werdet zugegeben haben
sie/Sie
werden zugegeben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gäbe zu
du
gäbest zu; gäbst zu
er/sie/es
gäbe zu
wir
gäben zu
ihr
gäbet zu; gäbt zu
sie/Sie
gäben zu
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zugegeben
du
hättest zugegeben
er/sie/es
hätte zugegeben
wir
hätten zugegeben
ihr
hättet zugegeben
sie/Sie
hätten zugegeben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zugeben
du
würdest zugeben
er/sie/es
würde zugeben
wir
würden zugeben
ihr
würdet zugeben
sie/Sie
würden zugeben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zugegeben haben
du
würdest zugegeben haben
er/sie/es
würde zugegeben haben
wir
würden zugegeben haben
ihr
würdet zugegeben haben
sie/Sie
würden zugegeben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zugeben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
