Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ordne zu
du
ordnest zu
er/sie/es
ordne zu
wir
ordnen zu
ihr
ordnet zu
sie/Sie
ordnen zu
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zugeordnet
du
habest zugeordnet
er/sie/es
habe zugeordnet
wir
haben zugeordnet
ihr
habet zugeordnet
sie/Sie
haben zugeordnet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zuordnen
du
werdest zuordnen
er/sie/es
werde zuordnen
wir
werden zuordnen
ihr
werdet zuordnen
sie/Sie
werden zuordnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zugeordnet haben
du
werdest zugeordnet haben
er/sie/es
werde zugeordnet haben
wir
werden zugeordnet haben
ihr
werdet zugeordnet haben
sie/Sie
werden zugeordnet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ordnete zu
du
ordnetest zu
er/sie/es
ordnete zu
wir
ordneten zu
ihr
ordnetet zu
sie/Sie
ordneten zu
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zugeordnet
du
hättest zugeordnet
er/sie/es
hätte zugeordnet
wir
hätten zugeordnet
ihr
hättet zugeordnet
sie/Sie
hätten zugeordnet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zuordnen
du
würdest zuordnen
er/sie/es
würde zuordnen
wir
würden zuordnen
ihr
würdet zuordnen
sie/Sie
würden zuordnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zugeordnet haben
du
würdest zugeordnet haben
er/sie/es
würde zugeordnet haben
wir
würden zugeordnet haben
ihr
würdet zugeordnet haben
sie/Sie
würden zugeordnet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zuordnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
