Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lasse zurück
du
lassest zurück
er/sie/es
lasse zurück
wir
lassen zurück
ihr
lasset zurück
sie/Sie
lassen zurück
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zurückgelassen
du
habest zurückgelassen
er/sie/es
habe zurückgelassen
wir
haben zurückgelassen
ihr
habet zurückgelassen
sie/Sie
haben zurückgelassen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zurücklassen
du
werdest zurücklassen
er/sie/es
werde zurücklassen
wir
werden zurücklassen
ihr
werdet zurücklassen
sie/Sie
werden zurücklassen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zurückgelassen haben
du
werdest zurückgelassen haben
er/sie/es
werde zurückgelassen haben
wir
werden zurückgelassen haben
ihr
werdet zurückgelassen haben
sie/Sie
werden zurückgelassen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ließe zurück
du
ließest zurück
er/sie/es
ließe zurück
wir
ließen zurück
ihr
ließet zurück
sie/Sie
ließen zurück
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zurückgelassen
du
hättest zurückgelassen
er/sie/es
hätte zurückgelassen
wir
hätten zurückgelassen
ihr
hättet zurückgelassen
sie/Sie
hätten zurückgelassen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zurücklassen
du
würdest zurücklassen
er/sie/es
würde zurücklassen
wir
würden zurücklassen
ihr
würdet zurücklassen
sie/Sie
würden zurücklassen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zurückgelassen haben
du
würdest zurückgelassen haben
er/sie/es
würde zurückgelassen haben
wir
würden zurückgelassen haben
ihr
würdet zurückgelassen haben
sie/Sie
würden zurückgelassen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zurücklassen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
