Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
weiche ab
du
weichest ab
er/sie/es
weiche ab
wir
weichen ab
ihr
weichet ab
sie/Sie
weichen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei abgewichen
du
seiest abgewichen
er/sie/es
sei abgewichen
wir
seien abgewichen
ihr
seiet abgewichen
sie/Sie
seien abgewichen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abweichen
du
werdest abweichen
er/sie/es
werde abweichen
wir
werden abweichen
ihr
werdet abweichen
sie/Sie
werden abweichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgewichen sein
du
werdest abgewichen sein
er/sie/es
werde abgewichen sein
wir
werden abgewichen sein
ihr
werdet abgewichen sein
sie/Sie
werden abgewichen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wiche ab
du
wichest ab
er/sie/es
wiche ab
wir
wichen ab
ihr
wichet ab
sie/Sie
wichen ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre abgewichen
du
wärest abgewichen
er/sie/es
wäre abgewichen
wir
wären abgewichen
ihr
wäret abgewichen
sie/Sie
wären abgewichen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abweichen
du
würdest abweichen
er/sie/es
würde abweichen
wir
würden abweichen
ihr
würdet abweichen
sie/Sie
würden abweichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgewichen sein
du
würdest abgewichen sein
er/sie/es
würde abgewichen sein
wir
würden abgewichen sein
ihr
würdet abgewichen sein
sie/Sie
würden abgewichen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abweichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
