Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wickle ab; wickele ab
du
wickelst ab
er/sie/es
wickle ab; wickele ab
wir
wicklen ab
ihr
wickelt ab
sie/Sie
wicklen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgewickelt
du
habest abgewickelt
er/sie/es
habe abgewickelt
wir
haben abgewickelt
ihr
habet abgewickelt
sie/Sie
haben abgewickelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abwickeln
du
werdest abwickeln
er/sie/es
werde abwickeln
wir
werden abwickeln
ihr
werdet abwickeln
sie/Sie
werden abwickeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgewickelt haben
du
werdest abgewickelt haben
er/sie/es
werde abgewickelt haben
wir
werden abgewickelt haben
ihr
werdet abgewickelt haben
sie/Sie
werden abgewickelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wickelte ab
du
wickeltest ab
er/sie/es
wickelte ab
wir
wickelten ab
ihr
wickeltet ab
sie/Sie
wickelten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgewickelt
du
hättest abgewickelt
er/sie/es
hätte abgewickelt
wir
hätten abgewickelt
ihr
hättet abgewickelt
sie/Sie
hätten abgewickelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abwickeln
du
würdest abwickeln
er/sie/es
würde abwickeln
wir
würden abwickeln
ihr
würdet abwickeln
sie/Sie
würden abwickeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgewickelt haben
du
würdest abgewickelt haben
er/sie/es
würde abgewickelt haben
wir
würden abgewickelt haben
ihr
würdet abgewickelt haben
sie/Sie
würden abgewickelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abwickeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
