Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
aktualisiere
du
aktualisierest
er/sie/es
aktualisiere
wir
aktualisieren
ihr
aktualisieret
sie/Sie
aktualisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aktualisiert
du
habest aktualisiert
er/sie/es
habe aktualisiert
wir
haben aktualisiert
ihr
habet aktualisiert
sie/Sie
haben aktualisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aktualisieren
du
werdest aktualisieren
er/sie/es
werde aktualisieren
wir
werden aktualisieren
ihr
werdet aktualisieren
sie/Sie
werden aktualisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aktualisiert haben
du
werdest aktualisiert haben
er/sie/es
werde aktualisiert haben
wir
werden aktualisiert haben
ihr
werdet aktualisiert haben
sie/Sie
werden aktualisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
aktualisierte
du
aktualisiertest
er/sie/es
aktualisierte
wir
aktualisierten
ihr
aktualisiertet
sie/Sie
aktualisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aktualisiert
du
hättest aktualisiert
er/sie/es
hätte aktualisiert
wir
hätten aktualisiert
ihr
hättet aktualisiert
sie/Sie
hätten aktualisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aktualisieren
du
würdest aktualisieren
er/sie/es
würde aktualisieren
wir
würden aktualisieren
ihr
würdet aktualisieren
sie/Sie
würden aktualisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aktualisiert haben
du
würdest aktualisiert haben
er/sie/es
würde aktualisiert haben
wir
würden aktualisiert haben
ihr
würdet aktualisiert haben
sie/Sie
würden aktualisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aktualisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
