Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
akzeptiere
du
akzeptierest
er/sie/es
akzeptiere
wir
akzeptieren
ihr
akzeptieret
sie/Sie
akzeptieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe akzeptiert
du
habest akzeptiert
er/sie/es
habe akzeptiert
wir
haben akzeptiert
ihr
habet akzeptiert
sie/Sie
haben akzeptiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde akzeptieren
du
werdest akzeptieren
er/sie/es
werde akzeptieren
wir
werden akzeptieren
ihr
werdet akzeptieren
sie/Sie
werden akzeptieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde akzeptiert haben
du
werdest akzeptiert haben
er/sie/es
werde akzeptiert haben
wir
werden akzeptiert haben
ihr
werdet akzeptiert haben
sie/Sie
werden akzeptiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
akzeptierte
du
akzeptiertest
er/sie/es
akzeptierte
wir
akzeptierten
ihr
akzeptiertet
sie/Sie
akzeptierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte akzeptiert
du
hättest akzeptiert
er/sie/es
hätte akzeptiert
wir
hätten akzeptiert
ihr
hättet akzeptiert
sie/Sie
hätten akzeptiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde akzeptieren
du
würdest akzeptieren
er/sie/es
würde akzeptieren
wir
würden akzeptieren
ihr
würdet akzeptieren
sie/Sie
würden akzeptieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde akzeptiert haben
du
würdest akzeptiert haben
er/sie/es
würde akzeptiert haben
wir
würden akzeptiert haben
ihr
würdet akzeptiert haben
sie/Sie
würden akzeptiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [akzeptieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
