Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ordne an
du
ordnest an
er/sie/es
ordne an
wir
ordnen an
ihr
ordnet an
sie/Sie
ordnen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angeordnet
du
habest angeordnet
er/sie/es
habe angeordnet
wir
haben angeordnet
ihr
habet angeordnet
sie/Sie
haben angeordnet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anordnen
du
werdest anordnen
er/sie/es
werde anordnen
wir
werden anordnen
ihr
werdet anordnen
sie/Sie
werden anordnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angeordnet haben
du
werdest angeordnet haben
er/sie/es
werde angeordnet haben
wir
werden angeordnet haben
ihr
werdet angeordnet haben
sie/Sie
werden angeordnet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ordnete an
du
ordnetest an
er/sie/es
ordnete an
wir
ordneten an
ihr
ordnetet an
sie/Sie
ordneten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angeordnet
du
hättest angeordnet
er/sie/es
hätte angeordnet
wir
hätten angeordnet
ihr
hättet angeordnet
sie/Sie
hätten angeordnet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anordnen
du
würdest anordnen
er/sie/es
würde anordnen
wir
würden anordnen
ihr
würdet anordnen
sie/Sie
würden anordnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angeordnet haben
du
würdest angeordnet haben
er/sie/es
würde angeordnet haben
wir
würden angeordnet haben
ihr
würdet angeordnet haben
sie/Sie
würden angeordnet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anordnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
