Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
kläre auf
du
klärest auf
er/sie/es
kläre auf
wir
klären auf
ihr
kläret auf
sie/Sie
klären auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgeklärt
du
habest aufgeklärt
er/sie/es
habe aufgeklärt
wir
haben aufgeklärt
ihr
habet aufgeklärt
sie/Sie
haben aufgeklärt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufklären
du
werdest aufklären
er/sie/es
werde aufklären
wir
werden aufklären
ihr
werdet aufklären
sie/Sie
werden aufklären
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgeklärt haben
du
werdest aufgeklärt haben
er/sie/es
werde aufgeklärt haben
wir
werden aufgeklärt haben
ihr
werdet aufgeklärt haben
sie/Sie
werden aufgeklärt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
klärte auf
du
klärtest auf
er/sie/es
klärte auf
wir
klärten auf
ihr
klärtet auf
sie/Sie
klärten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgeklärt
du
hättest aufgeklärt
er/sie/es
hätte aufgeklärt
wir
hätten aufgeklärt
ihr
hättet aufgeklärt
sie/Sie
hätten aufgeklärt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufklären
du
würdest aufklären
er/sie/es
würde aufklären
wir
würden aufklären
ihr
würdet aufklären
sie/Sie
würden aufklären
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgeklärt haben
du
würdest aufgeklärt haben
er/sie/es
würde aufgeklärt haben
wir
würden aufgeklärt haben
ihr
würdet aufgeklärt haben
sie/Sie
würden aufgeklärt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufklären]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.