Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spüre auf
du
spürest auf
er/sie/es
spüre auf
wir
spüren auf
ihr
spüret auf
sie/Sie
spüren auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgespürt
du
habest aufgespürt
er/sie/es
habe aufgespürt
wir
haben aufgespürt
ihr
habet aufgespürt
sie/Sie
haben aufgespürt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufspüren
du
werdest aufspüren
er/sie/es
werde aufspüren
wir
werden aufspüren
ihr
werdet aufspüren
sie/Sie
werden aufspüren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgespürt haben
du
werdest aufgespürt haben
er/sie/es
werde aufgespürt haben
wir
werden aufgespürt haben
ihr
werdet aufgespürt haben
sie/Sie
werden aufgespürt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spürte auf
du
spürtest auf
er/sie/es
spürte auf
wir
spürten auf
ihr
spürtet auf
sie/Sie
spürten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgespürt
du
hättest aufgespürt
er/sie/es
hätte aufgespürt
wir
hätten aufgespürt
ihr
hättet aufgespürt
sie/Sie
hätten aufgespürt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufspüren
du
würdest aufspüren
er/sie/es
würde aufspüren
wir
würden aufspüren
ihr
würdet aufspüren
sie/Sie
würden aufspüren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgespürt haben
du
würdest aufgespürt haben
er/sie/es
würde aufgespürt haben
wir
würden aufgespürt haben
ihr
würdet aufgespürt haben
sie/Sie
würden aufgespürt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufspüren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
