Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
suche auf
du
suchest auf
er/sie/es
suche auf
wir
suchen auf
ihr
suchet auf
sie/Sie
suchen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgesucht
du
habest aufgesucht
er/sie/es
habe aufgesucht
wir
haben aufgesucht
ihr
habet aufgesucht
sie/Sie
haben aufgesucht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufsuchen
du
werdest aufsuchen
er/sie/es
werde aufsuchen
wir
werden aufsuchen
ihr
werdet aufsuchen
sie/Sie
werden aufsuchen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgesucht haben
du
werdest aufgesucht haben
er/sie/es
werde aufgesucht haben
wir
werden aufgesucht haben
ihr
werdet aufgesucht haben
sie/Sie
werden aufgesucht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
suchte auf
du
suchtest auf
er/sie/es
suchte auf
wir
suchten auf
ihr
suchtet auf
sie/Sie
suchten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgesucht
du
hättest aufgesucht
er/sie/es
hätte aufgesucht
wir
hätten aufgesucht
ihr
hättet aufgesucht
sie/Sie
hätten aufgesucht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufsuchen
du
würdest aufsuchen
er/sie/es
würde aufsuchen
wir
würden aufsuchen
ihr
würdet aufsuchen
sie/Sie
würden aufsuchen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgesucht haben
du
würdest aufgesucht haben
er/sie/es
würde aufgesucht haben
wir
würden aufgesucht haben
ihr
würdet aufgesucht haben
sie/Sie
würden aufgesucht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufsuchen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
