Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe aus
du
gehest aus
er/sie/es
gehe aus
wir
gehen aus
ihr
gehet aus
sie/Sie
gehen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei ausgegangen
du
seiest ausgegangen; seist ausgegangen
er/sie/es
sei ausgegangen
wir
seien ausgegangen
ihr
seiet ausgegangen
sie/Sie
seien ausgegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausgehen
du
werdest ausgehen
er/sie/es
werde ausgehen
wir
werden ausgehen
ihr
werdet ausgehen
sie/Sie
werden ausgehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgegangen sein
du
werdest ausgegangen sein
er/sie/es
werde ausgegangen sein
wir
werden ausgegangen sein
ihr
werdet ausgegangen sein
sie/Sie
werden ausgegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge aus
du
gingest aus
er/sie/es
ginge aus
wir
gingen aus
ihr
ginget aus
sie/Sie
gingen aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre ausgegangen
du
wärest ausgegangen
er/sie/es
wäre ausgegangen
wir
wären ausgegangen
ihr
wäret ausgegangen
sie/Sie
wären ausgegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausgehen
du
würdest ausgehen
er/sie/es
würde ausgehen
wir
würden ausgehen
ihr
würdet ausgehen
sie/Sie
würden ausgehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgegangen sein
du
würdest ausgegangen sein
er/sie/es
würde ausgegangen sein
wir
würden ausgegangen sein
ihr
würdet ausgegangen sein
sie/Sie
würden ausgegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausgehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
