Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schaffe bei
du
schaffest bei
er/sie/es
schaffe bei
wir
schaffen bei
ihr
schaffet bei
sie/Sie
schaffen bei
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beigeschafft
du
habest beigeschafft
er/sie/es
habe beigeschafft
wir
haben beigeschafft
ihr
habet beigeschafft
sie/Sie
haben beigeschafft
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beischaffen
du
werdest beischaffen
er/sie/es
werde beischaffen
wir
werden beischaffen
ihr
werdet beischaffen
sie/Sie
werden beischaffen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beigeschafft haben
du
werdest beigeschafft haben
er/sie/es
werde beigeschafft haben
wir
werden beigeschafft haben
ihr
werdet beigeschafft haben
sie/Sie
werden beigeschafft haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schaffte bei
du
schafftest bei
er/sie/es
schaffte bei
wir
schafften bei
ihr
schafftet bei
sie/Sie
schafften bei
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beigeschafft
du
hättest beigeschafft
er/sie/es
hätte beigeschafft
wir
hätten beigeschafft
ihr
hättet beigeschafft
sie/Sie
hätten beigeschafft
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beischaffen
du
würdest beischaffen
er/sie/es
würde beischaffen
wir
würden beischaffen
ihr
würdet beischaffen
sie/Sie
würden beischaffen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beigeschafft haben
du
würdest beigeschafft haben
er/sie/es
würde beigeschafft haben
wir
würden beigeschafft haben
ihr
würdet beigeschafft haben
sie/Sie
würden beigeschafft haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beischaffen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
