Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
betrachte
du
betrachtest
er/sie/es
betrachte
wir
betrachten
ihr
betrachtet
sie/Sie
betrachten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe betrachtet
du
habest betrachtet
er/sie/es
habe betrachtet
wir
haben betrachtet
ihr
habet betrachtet
sie/Sie
haben betrachtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde betrachten
du
werdest betrachten
er/sie/es
werde betrachten
wir
werden betrachten
ihr
werdet betrachten
sie/Sie
werden betrachten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde betrachtet haben
du
werdest betrachtet haben
er/sie/es
werde betrachtet haben
wir
werden betrachtet haben
ihr
werdet betrachtet haben
sie/Sie
werden betrachtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
betrachtete
du
betrachtetest
er/sie/es
betrachtete
wir
betrachteten
ihr
betrachtetet
sie/Sie
betrachteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte betrachtet
du
hättest betrachtet
er/sie/es
hätte betrachtet
wir
hätten betrachtet
ihr
hättet betrachtet
sie/Sie
hätten betrachtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde betrachten
du
würdest betrachten
er/sie/es
würde betrachten
wir
würden betrachten
ihr
würdet betrachten
sie/Sie
würden betrachten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde betrachtet haben
du
würdest betrachtet haben
er/sie/es
würde betrachtet haben
wir
würden betrachtet haben
ihr
würdet betrachtet haben
sie/Sie
würden betrachtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [betrachten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
