Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bombardiere
du
bombardierest
er/sie/es
bombardiere
wir
bombardieren
ihr
bombardieret
sie/Sie
bombardieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bombardiert
du
habest bombardiert
er/sie/es
habe bombardiert
wir
haben bombardiert
ihr
habet bombardiert
sie/Sie
haben bombardiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bombardieren
du
werdest bombardieren
er/sie/es
werde bombardieren
wir
werden bombardieren
ihr
werdet bombardieren
sie/Sie
werden bombardieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bombardiert haben
du
werdest bombardiert haben
er/sie/es
werde bombardiert haben
wir
werden bombardiert haben
ihr
werdet bombardiert haben
sie/Sie
werden bombardiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bombardierte
du
bombardiertest
er/sie/es
bombardierte
wir
bombardierten
ihr
bombardiertet
sie/Sie
bombardierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bombardiert
du
hättest bombardiert
er/sie/es
hätte bombardiert
wir
hätten bombardiert
ihr
hättet bombardiert
sie/Sie
hätten bombardiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bombardieren
du
würdest bombardieren
er/sie/es
würde bombardieren
wir
würden bombardieren
ihr
würdet bombardieren
sie/Sie
würden bombardieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bombardiert haben
du
würdest bombardiert haben
er/sie/es
würde bombardiert haben
wir
würden bombardiert haben
ihr
würdet bombardiert haben
sie/Sie
würden bombardiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bombardieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
