Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle dar
du
stellest dar
er/sie/es
stelle dar
wir
stellen dar
ihr
stellet dar
sie/Sie
stellen dar
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe dargestellt
du
habest dargestellt
er/sie/es
habe dargestellt
wir
haben dargestellt
ihr
habet dargestellt
sie/Sie
haben dargestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde darstellen
du
werdest darstellen
er/sie/es
werde darstellen
wir
werden darstellen
ihr
werdet darstellen
sie/Sie
werden darstellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde dargestellt haben
du
werdest dargestellt haben
er/sie/es
werde dargestellt haben
wir
werden dargestellt haben
ihr
werdet dargestellt haben
sie/Sie
werden dargestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte dar
du
stelltest dar
er/sie/es
stellte dar
wir
stellten dar
ihr
stelltet dar
sie/Sie
stellten dar
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte dargestellt
du
hättest dargestellt
er/sie/es
hätte dargestellt
wir
hätten dargestellt
ihr
hättet dargestellt
sie/Sie
hätten dargestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde darstellen
du
würdest darstellen
er/sie/es
würde darstellen
wir
würden darstellen
ihr
würdet darstellen
sie/Sie
würden darstellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde dargestellt haben
du
würdest dargestellt haben
er/sie/es
würde dargestellt haben
wir
würden dargestellt haben
ihr
würdet dargestellt haben
sie/Sie
würden dargestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [darstellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
