Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
dränge
du
drängest
er/sie/es
dränge
wir
drängen
ihr
dränget
sie/Sie
drängen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gedrängt
du
habest gedrängt
er/sie/es
habe gedrängt
wir
haben gedrängt
ihr
habet gedrängt
sie/Sie
haben gedrängt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde drängen
du
werdest drängen
er/sie/es
werde drängen
wir
werden drängen
ihr
werdet drängen
sie/Sie
werden drängen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gedrängt haben
du
werdest gedrängt haben
er/sie/es
werde gedrängt haben
wir
werden gedrängt haben
ihr
werdet gedrängt haben
sie/Sie
werden gedrängt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
drängte
du
drängtest
er/sie/es
drängte
wir
drängten
ihr
drängtet
sie/Sie
drängten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gedrängt
du
hättest gedrängt
er/sie/es
hätte gedrängt
wir
hätten gedrängt
ihr
hättet gedrängt
sie/Sie
hätten gedrängt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde drängen
du
würdest drängen
er/sie/es
würde drängen
wir
würden drängen
ihr
würdet drängen
sie/Sie
würden drängen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gedrängt haben
du
würdest gedrängt haben
er/sie/es
würde gedrängt haben
wir
würden gedrängt haben
ihr
würdet gedrängt haben
sie/Sie
würden gedrängt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [drängen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
