Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beziehe ein
du
beziehest ein
er/sie/es
beziehe ein
wir
beziehen ein
ihr
beziehet ein
sie/Sie
beziehen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe einbezogen
du
habest einbezogen
er/sie/es
habe einbezogen
wir
haben einbezogen
ihr
habet einbezogen
sie/Sie
haben einbezogen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einbeziehen
du
werdest einbeziehen
er/sie/es
werde einbeziehen
wir
werden einbeziehen
ihr
werdet einbeziehen
sie/Sie
werden einbeziehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde einbezogen haben
du
werdest einbezogen haben
er/sie/es
werde einbezogen haben
wir
werden einbezogen haben
ihr
werdet einbezogen haben
sie/Sie
werden einbezogen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bezöge ein
du
bezögest ein; bezögst ein
er/sie/es
bezöge ein
wir
bezögen ein
ihr
bezöget ein; bezögt ein
sie/Sie
bezögen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte einbezogen
du
hättest einbezogen
er/sie/es
hätte einbezogen
wir
hätten einbezogen
ihr
hättet einbezogen
sie/Sie
hätten einbezogen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einbeziehen
du
würdest einbeziehen
er/sie/es
würde einbeziehen
wir
würden einbeziehen
ihr
würdet einbeziehen
sie/Sie
würden einbeziehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde einbezogen haben
du
würdest einbezogen haben
er/sie/es
würde einbezogen haben
wir
würden einbezogen haben
ihr
würdet einbezogen haben
sie/Sie
würden einbezogen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einbeziehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
