Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
dringe ein
du
dringest ein
er/sie/es
dringe ein
wir
dringen ein
ihr
dringet ein
sie/Sie
dringen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei eingedrungen
du
seiest eingedrungen; seist eingedrungen
er/sie/es
sei eingedrungen
wir
seien eingedrungen
ihr
seiet eingedrungen
sie/Sie
seien eingedrungen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde eindringen
du
werdest eindringen
er/sie/es
werde eindringen
wir
werden eindringen
ihr
werdet eindringen
sie/Sie
werden eindringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingedrungen sein
du
werdest eingedrungen sein
er/sie/es
werde eingedrungen sein
wir
werden eingedrungen sein
ihr
werdet eingedrungen sein
sie/Sie
werden eingedrungen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
dränge ein
du
drängest ein; drängst ein
er/sie/es
dränge ein
wir
drängen ein
ihr
dränget ein; drängt ein
sie/Sie
drängen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre eingedrungen
du
wärest eingedrungen
er/sie/es
wäre eingedrungen
wir
wären eingedrungen
ihr
wäret eingedrungen
sie/Sie
wären eingedrungen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde eindringen
du
würdest eindringen
er/sie/es
würde eindringen
wir
würden eindringen
ihr
würdet eindringen
sie/Sie
würden eindringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingedrungen sein
du
würdest eingedrungen sein
er/sie/es
würde eingedrungen sein
wir
würden eingedrungen sein
ihr
würdet eingedrungen sein
sie/Sie
würden eingedrungen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [eindringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
