Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
eine
du
einest
er/sie/es
eine
wir
einen
ihr
einet
sie/Sie
einen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geeint
du
habest geeint
er/sie/es
habe geeint
wir
haben geeint
ihr
habet geeint
sie/Sie
haben geeint
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einen
du
werdest einen
er/sie/es
werde einen
wir
werden einen
ihr
werdet einen
sie/Sie
werden einen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geeint haben
du
werdest geeint haben
er/sie/es
werde geeint haben
wir
werden geeint haben
ihr
werdet geeint haben
sie/Sie
werden geeint haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
einte
du
eintest
er/sie/es
einte
wir
einten
ihr
eintet
sie/Sie
einten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geeint
du
hättest geeint
er/sie/es
hätte geeint
wir
hätten geeint
ihr
hättet geeint
sie/Sie
hätten geeint
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einen
du
würdest einen
er/sie/es
würde einen
wir
würden einen
ihr
würdet einen
sie/Sie
würden einen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geeint haben
du
würdest geeint haben
er/sie/es
würde geeint haben
wir
würden geeint haben
ihr
würdet geeint haben
sie/Sie
würden geeint haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
