Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stecke ein
du
steckest ein
er/sie/es
stecke ein
wir
stecken ein
ihr
stecket ein
sie/Sie
stecken ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingesteckt
du
habest eingesteckt
er/sie/es
habe eingesteckt
wir
haben eingesteckt
ihr
habet eingesteckt
sie/Sie
haben eingesteckt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einstecken
du
werdest einstecken
er/sie/es
werde einstecken
wir
werden einstecken
ihr
werdet einstecken
sie/Sie
werden einstecken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingesteckt haben
du
werdest eingesteckt haben
er/sie/es
werde eingesteckt haben
wir
werden eingesteckt haben
ihr
werdet eingesteckt haben
sie/Sie
werden eingesteckt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
steckte ein
du
stecktest ein
er/sie/es
steckte ein
wir
steckten ein
ihr
stecktet ein
sie/Sie
steckten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingesteckt
du
hättest eingesteckt
er/sie/es
hätte eingesteckt
wir
hätten eingesteckt
ihr
hättet eingesteckt
sie/Sie
hätten eingesteckt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einstecken
du
würdest einstecken
er/sie/es
würde einstecken
wir
würden einstecken
ihr
würdet einstecken
sie/Sie
würden einstecken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingesteckt haben
du
würdest eingesteckt haben
er/sie/es
würde eingesteckt haben
wir
würden eingesteckt haben
ihr
würdet eingesteckt haben
sie/Sie
würden eingesteckt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einstecken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
