Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
treffe ein
du
treffest ein
er/sie/es
treffe ein
wir
treffen ein
ihr
treffet ein
sie/Sie
treffen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei eingetroffen
du
seiest eingetroffen; seist eingetroffen
er/sie/es
sei eingetroffen
wir
seien eingetroffen
ihr
seiet eingetroffen
sie/Sie
seien eingetroffen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde eintreffen
du
werdest eintreffen
er/sie/es
werde eintreffen
wir
werden eintreffen
ihr
werdet eintreffen
sie/Sie
werden eintreffen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingetroffen sein
du
werdest eingetroffen sein
er/sie/es
werde eingetroffen sein
wir
werden eingetroffen sein
ihr
werdet eingetroffen sein
sie/Sie
werden eingetroffen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
träfe ein
du
träfest ein; träfst ein
er/sie/es
träfe ein
wir
träfen ein
ihr
träfet ein; träft ein
sie/Sie
träfen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre eingetroffen
du
wärest eingetroffen
er/sie/es
wäre eingetroffen
wir
wären eingetroffen
ihr
wäret eingetroffen
sie/Sie
wären eingetroffen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde eintreffen
du
würdest eintreffen
er/sie/es
würde eintreffen
wir
würden eintreffen
ihr
würdet eintreffen
sie/Sie
würden eintreffen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingetroffen sein
du
würdest eingetroffen sein
er/sie/es
würde eingetroffen sein
wir
würden eingetroffen sein
ihr
würdet eingetroffen sein
sie/Sie
würden eingetroffen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [eintreffen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
