Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wirke ein
du
wirkest ein
er/sie/es
wirke ein
wir
wirken ein
ihr
wirket ein
sie/Sie
wirken ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingewirkt
du
habest eingewirkt
er/sie/es
habe eingewirkt
wir
haben eingewirkt
ihr
habet eingewirkt
sie/Sie
haben eingewirkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einwirken
du
werdest einwirken
er/sie/es
werde einwirken
wir
werden einwirken
ihr
werdet einwirken
sie/Sie
werden einwirken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingewirkt haben
du
werdest eingewirkt haben
er/sie/es
werde eingewirkt haben
wir
werden eingewirkt haben
ihr
werdet eingewirkt haben
sie/Sie
werden eingewirkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wirkte ein
du
wirktest ein
er/sie/es
wirkte ein
wir
wirkten ein
ihr
wirktet ein
sie/Sie
wirkten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingewirkt
du
hättest eingewirkt
er/sie/es
hätte eingewirkt
wir
hätten eingewirkt
ihr
hättet eingewirkt
sie/Sie
hätten eingewirkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einwirken
du
würdest einwirken
er/sie/es
würde einwirken
wir
würden einwirken
ihr
würdet einwirken
sie/Sie
würden einwirken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingewirkt haben
du
würdest eingewirkt haben
er/sie/es
würde eingewirkt haben
wir
würden eingewirkt haben
ihr
würdet eingewirkt haben
sie/Sie
würden eingewirkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einwirken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
