Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erfinde
du
erfindest
er/sie/es
erfinde
wir
erfinden
ihr
erfindet
sie/Sie
erfinden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erfunden
du
habest erfunden
er/sie/es
habe erfunden
wir
haben erfunden
ihr
habet erfunden
sie/Sie
haben erfunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erfinden
du
werdest erfinden
er/sie/es
werde erfinden
wir
werden erfinden
ihr
werdet erfinden
sie/Sie
werden erfinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erfunden haben
du
werdest erfunden haben
er/sie/es
werde erfunden haben
wir
werden erfunden haben
ihr
werdet erfunden haben
sie/Sie
werden erfunden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erfände
du
erfändest
er/sie/es
erfände
wir
erfänden
ihr
erfändet
sie/Sie
erfänden
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erfunden
du
hättest erfunden
er/sie/es
hätte erfunden
wir
hätten erfunden
ihr
hättet erfunden
sie/Sie
hätten erfunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erfinden
du
würdest erfinden
er/sie/es
würde erfinden
wir
würden erfinden
ihr
würdet erfinden
sie/Sie
würden erfinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erfunden haben
du
würdest erfunden haben
er/sie/es
würde erfunden haben
wir
würden erfunden haben
ihr
würdet erfunden haben
sie/Sie
würden erfunden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erfinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
