Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erlaube
du
erlaubest
er/sie/es
erlaube
wir
erlauben
ihr
erlaubet
sie/Sie
erlauben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erlaubt
du
habest erlaubt
er/sie/es
habe erlaubt
wir
haben erlaubt
ihr
habet erlaubt
sie/Sie
haben erlaubt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erlauben
du
werdest erlauben
er/sie/es
werde erlauben
wir
werden erlauben
ihr
werdet erlauben
sie/Sie
werden erlauben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erlaubt haben
du
werdest erlaubt haben
er/sie/es
werde erlaubt haben
wir
werden erlaubt haben
ihr
werdet erlaubt haben
sie/Sie
werden erlaubt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erlaubte
du
erlaubtest
er/sie/es
erlaubte
wir
erlaubten
ihr
erlaubtet
sie/Sie
erlaubten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erlaubt
du
hättest erlaubt
er/sie/es
hätte erlaubt
wir
hätten erlaubt
ihr
hättet erlaubt
sie/Sie
hätten erlaubt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erlauben
du
würdest erlauben
er/sie/es
würde erlauben
wir
würden erlauben
ihr
würdet erlauben
sie/Sie
würden erlauben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erlaubt haben
du
würdest erlaubt haben
er/sie/es
würde erlaubt haben
wir
würden erlaubt haben
ihr
würdet erlaubt haben
sie/Sie
würden erlaubt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erlauben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.