Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erweise
du
erweisest
er/sie/es
erweise
wir
erweisen
ihr
erweiset
sie/Sie
erweisen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erwiesen
du
habest erwiesen
er/sie/es
habe erwiesen
wir
haben erwiesen
ihr
habet erwiesen
sie/Sie
haben erwiesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erweisen
du
werdest erweisen
er/sie/es
werde erweisen
wir
werden erweisen
ihr
werdet erweisen
sie/Sie
werden erweisen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erwiesen haben
du
werdest erwiesen haben
er/sie/es
werde erwiesen haben
wir
werden erwiesen haben
ihr
werdet erwiesen haben
sie/Sie
werden erwiesen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erwiese
du
erwiesest
er/sie/es
erwiese
wir
erwiesen
ihr
erwieset
sie/Sie
erwiesen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erwiesen
du
hättest erwiesen
er/sie/es
hätte erwiesen
wir
hätten erwiesen
ihr
hättet erwiesen
sie/Sie
hätten erwiesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erweisen
du
würdest erweisen
er/sie/es
würde erweisen
wir
würden erweisen
ihr
würdet erweisen
sie/Sie
würden erweisen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erwiesen haben
du
würdest erwiesen haben
er/sie/es
würde erwiesen haben
wir
würden erwiesen haben
ihr
würdet erwiesen haben
sie/Sie
würden erwiesen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erweisen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
