Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
existiere
du
existierest
er/sie/es
existiere
wir
existieren
ihr
existieret
sie/Sie
existieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe existiert
du
habest existiert
er/sie/es
habe existiert
wir
haben existiert
ihr
habet existiert
sie/Sie
haben existiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde existieren
du
werdest existieren
er/sie/es
werde existieren
wir
werden existieren
ihr
werdet existieren
sie/Sie
werden existieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde existiert haben
du
werdest existiert haben
er/sie/es
werde existiert haben
wir
werden existiert haben
ihr
werdet existiert haben
sie/Sie
werden existiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
existierte
du
existiertest
er/sie/es
existierte
wir
existierten
ihr
existiertet
sie/Sie
existierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte existiert
du
hättest existiert
er/sie/es
hätte existiert
wir
hätten existiert
ihr
hättet existiert
sie/Sie
hätten existiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde existieren
du
würdest existieren
er/sie/es
würde existieren
wir
würden existieren
ihr
würdet existieren
sie/Sie
würden existieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde existiert haben
du
würdest existiert haben
er/sie/es
würde existiert haben
wir
würden existiert haben
ihr
würdet existiert haben
sie/Sie
würden existiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [existieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
