Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
halte fest
du
haltest fest
er/sie/es
halte fest
wir
halten fest
ihr
haltet fest
sie/Sie
halten fest
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe festgehalten
du
habest festgehalten
er/sie/es
habe festgehalten
wir
haben festgehalten
ihr
habet festgehalten
sie/Sie
haben festgehalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde festhalten
du
werdest festhalten
er/sie/es
werde festhalten
wir
werden festhalten
ihr
werdet festhalten
sie/Sie
werden festhalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde festgehalten haben
du
werdest festgehalten haben
er/sie/es
werde festgehalten haben
wir
werden festgehalten haben
ihr
werdet festgehalten haben
sie/Sie
werden festgehalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hielte fest
du
hieltest fest
er/sie/es
hielte fest
wir
hielten fest
ihr
hieltet fest
sie/Sie
hielten fest
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte festgehalten
du
hättest festgehalten
er/sie/es
hätte festgehalten
wir
hätten festgehalten
ihr
hättet festgehalten
sie/Sie
hätten festgehalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde festhalten
du
würdest festhalten
er/sie/es
würde festhalten
wir
würden festhalten
ihr
würdet festhalten
sie/Sie
würden festhalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde festgehalten haben
du
würdest festgehalten haben
er/sie/es
würde festgehalten haben
wir
würden festgehalten haben
ihr
würdet festgehalten haben
sie/Sie
würden festgehalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [festhalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
