Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fordere
du
forderst
er/sie/es
fordere
wir
fordern
ihr
fordert
sie/Sie
fordern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gefordert
du
habest gefordert
er/sie/es
habe gefordert
wir
haben gefordert
ihr
habet gefordert
sie/Sie
haben gefordert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fordern
du
werdest fordern
er/sie/es
werde fordern
wir
werden fordern
ihr
werdet fordern
sie/Sie
werden fordern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gefordert haben
du
werdest gefordert haben
er/sie/es
werde gefordert haben
wir
werden gefordert haben
ihr
werdet gefordert haben
sie/Sie
werden gefordert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
forderte
du
fordertest
er/sie/es
forderte
wir
forderten
ihr
fordertet
sie/Sie
forderten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gefordert
du
hättest gefordert
er/sie/es
hätte gefordert
wir
hätten gefordert
ihr
hättet gefordert
sie/Sie
hätten gefordert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fordern
du
würdest fordern
er/sie/es
würde fordern
wir
würden fordern
ihr
würdet fordern
sie/Sie
würden fordern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gefordert haben
du
würdest gefordert haben
er/sie/es
würde gefordert haben
wir
würden gefordert haben
ihr
würdet gefordert haben
sie/Sie
würden gefordert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fordern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
