Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bestehe fort
du
bestehest fort
er/sie/es
bestehe fort
wir
bestehen fort
ihr
bestehet fort
sie/Sie
bestehen fort
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe fortbestanden
du
habest fortbestanden
er/sie/es
habe fortbestanden
wir
haben fortbestanden
ihr
habet fortbestanden
sie/Sie
haben fortbestanden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fortbestehen
du
werdest fortbestehen
er/sie/es
werde fortbestehen
wir
werden fortbestehen
ihr
werdet fortbestehen
sie/Sie
werden fortbestehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde fortbestanden haben
du
werdest fortbestanden haben
er/sie/es
werde fortbestanden haben
wir
werden fortbestanden haben
ihr
werdet fortbestanden haben
sie/Sie
werden fortbestanden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bestünde fort; bestände fort
du
bestündest fort; beständest fort
er/sie/es
bestünde fort; bestände fort
wir
bestünden fort; beständen fort
ihr
bestündet fort; beständet fort
sie/Sie
bestünden fort; beständen fort
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte fortbestanden
du
hättest fortbestanden
er/sie/es
hätte fortbestanden
wir
hätten fortbestanden
ihr
hättet fortbestanden
sie/Sie
hätten fortbestanden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fortbestehen
du
würdest fortbestehen
er/sie/es
würde fortbestehen
wir
würden fortbestehen
ihr
würdet fortbestehen
sie/Sie
würden fortbestehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde fortbestanden haben
du
würdest fortbestanden haben
er/sie/es
würde fortbestanden haben
wir
würden fortbestanden haben
ihr
würdet fortbestanden haben
sie/Sie
würden fortbestanden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fortbestehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
