Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fuge
du
fugest
er/sie/es
fuge
wir
fugen
ihr
fuget
sie/Sie
fugen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gefugt
du
habest gefugt
er/sie/es
habe gefugt
wir
haben gefugt
ihr
habet gefugt
sie/Sie
haben gefugt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fugen
du
werdest fugen
er/sie/es
werde fugen
wir
werden fugen
ihr
werdet fugen
sie/Sie
werden fugen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gefugt haben
du
werdest gefugt haben
er/sie/es
werde gefugt haben
wir
werden gefugt haben
ihr
werdet gefugt haben
sie/Sie
werden gefugt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fugte
du
fugtest
er/sie/es
fugte
wir
fugten
ihr
fugtet
sie/Sie
fugten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gefugt
du
hättest gefugt
er/sie/es
hätte gefugt
wir
hätten gefugt
ihr
hättet gefugt
sie/Sie
hätten gefugt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fugen
du
würdest fugen
er/sie/es
würde fugen
wir
würden fugen
ihr
würdet fugen
sie/Sie
würden fugen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gefugt haben
du
würdest gefugt haben
er/sie/es
würde gefugt haben
wir
würden gefugt haben
ihr
würdet gefugt haben
sie/Sie
würden gefugt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fügen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.