Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
heirate
du
heiratest
er/sie/es
heirate
wir
heiraten
ihr
heiratet
sie/Sie
heiraten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geheiratet
du
habest geheiratet
er/sie/es
habe geheiratet
wir
haben geheiratet
ihr
habet geheiratet
sie/Sie
haben geheiratet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde heiraten
du
werdest heiraten
er/sie/es
werde heiraten
wir
werden heiraten
ihr
werdet heiraten
sie/Sie
werden heiraten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geheiratet haben
du
werdest geheiratet haben
er/sie/es
werde geheiratet haben
wir
werden geheiratet haben
ihr
werdet geheiratet haben
sie/Sie
werden geheiratet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
heiratete
du
heiratetest
er/sie/es
heiratete
wir
heirateten
ihr
heiratetet
sie/Sie
heirateten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geheiratet
du
hättest geheiratet
er/sie/es
hätte geheiratet
wir
hätten geheiratet
ihr
hättet geheiratet
sie/Sie
hätten geheiratet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde heiraten
du
würdest heiraten
er/sie/es
würde heiraten
wir
würden heiraten
ihr
würdet heiraten
sie/Sie
würden heiraten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geheiratet haben
du
würdest geheiratet haben
er/sie/es
würde geheiratet haben
wir
würden geheiratet haben
ihr
würdet geheiratet haben
sie/Sie
würden geheiratet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [heiraten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
