Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme heraus
du
nehmest heraus
er/sie/es
nehme heraus
wir
nehmen heraus
ihr
nehmet heraus
sie/Sie
nehmen heraus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe herausgenommen
du
habest herausgenommen
er/sie/es
habe herausgenommen
wir
haben herausgenommen
ihr
habet herausgenommen
sie/Sie
haben herausgenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde herausnehmen
du
werdest herausnehmen
er/sie/es
werde herausnehmen
wir
werden herausnehmen
ihr
werdet herausnehmen
sie/Sie
werden herausnehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde herausgenommen haben
du
werdest herausgenommen haben
er/sie/es
werde herausgenommen haben
wir
werden herausgenommen haben
ihr
werdet herausgenommen haben
sie/Sie
werden herausgenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme heraus
du
nähmest heraus; nähmst heraus
er/sie/es
nähme heraus
wir
nähmen heraus
ihr
nähmet heraus; nähmt heraus
sie/Sie
nähmen heraus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte herausgenommen
du
hättest herausgenommen
er/sie/es
hätte herausgenommen
wir
hätten herausgenommen
ihr
hättet herausgenommen
sie/Sie
hätten herausgenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde herausnehmen
du
würdest herausnehmen
er/sie/es
würde herausnehmen
wir
würden herausnehmen
ihr
würdet herausnehmen
sie/Sie
würden herausnehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde herausgenommen haben
du
würdest herausgenommen haben
er/sie/es
würde herausgenommen haben
wir
würden herausgenommen haben
ihr
würdet herausgenommen haben
sie/Sie
würden herausgenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [herausnehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
