Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
hebe hervor
du
hebest hervor
er/sie/es
hebe hervor
wir
heben hervor
ihr
hebet hervor
sie/Sie
heben hervor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe hervorgehoben
du
habest hervorgehoben
er/sie/es
habe hervorgehoben
wir
haben hervorgehoben
ihr
habet hervorgehoben
sie/Sie
haben hervorgehoben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hervorheben
du
werdest hervorheben
er/sie/es
werde hervorheben
wir
werden hervorheben
ihr
werdet hervorheben
sie/Sie
werden hervorheben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hervorgehoben haben
du
werdest hervorgehoben haben
er/sie/es
werde hervorgehoben haben
wir
werden hervorgehoben haben
ihr
werdet hervorgehoben haben
sie/Sie
werden hervorgehoben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
höbe hervor
du
höbest hervor; höbst hervor
er/sie/es
höbe hervor
wir
höben hervor
ihr
höbet hervor; höbt hervor
sie/Sie
höben hervor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte hervorgehoben
du
hättest hervorgehoben
er/sie/es
hätte hervorgehoben
wir
hätten hervorgehoben
ihr
hättet hervorgehoben
sie/Sie
hätten hervorgehoben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hervorheben
du
würdest hervorheben
er/sie/es
würde hervorheben
wir
würden hervorheben
ihr
würdet hervorheben
sie/Sie
würden hervorheben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hervorgehoben haben
du
würdest hervorgehoben haben
er/sie/es
würde hervorgehoben haben
wir
würden hervorgehoben haben
ihr
würdet hervorgehoben haben
sie/Sie
würden hervorgehoben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hervorheben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
