Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
hexe
du
hexest
er/sie/es
hexe
wir
hexen
ihr
hexet
sie/Sie
hexen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehext
du
habest gehext
er/sie/es
habe gehext
wir
haben gehext
ihr
habet gehext
sie/Sie
haben gehext
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hexen
du
werdest hexen
er/sie/es
werde hexen
wir
werden hexen
ihr
werdet hexen
sie/Sie
werden hexen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehext haben
du
werdest gehext haben
er/sie/es
werde gehext haben
wir
werden gehext haben
ihr
werdet gehext haben
sie/Sie
werden gehext haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hexte
du
hextest
er/sie/es
hexte
wir
hexten
ihr
hextet
sie/Sie
hexten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehext
du
hättest gehext
er/sie/es
hätte gehext
wir
hätten gehext
ihr
hättet gehext
sie/Sie
hätten gehext
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hexen
du
würdest hexen
er/sie/es
würde hexen
wir
würden hexen
ihr
würdet hexen
sie/Sie
würden hexen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehext haben
du
würdest gehext haben
er/sie/es
würde gehext haben
wir
würden gehext haben
ihr
würdet gehext haben
sie/Sie
würden gehext haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hexen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
