Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ignoriere
du
ignorierest
er/sie/es
ignoriere
wir
ignorieren
ihr
ignorieret
sie/Sie
ignorieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ignoriert
du
habest ignoriert
er/sie/es
habe ignoriert
wir
haben ignoriert
ihr
habet ignoriert
sie/Sie
haben ignoriert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ignorieren
du
werdest ignorieren
er/sie/es
werde ignorieren
wir
werden ignorieren
ihr
werdet ignorieren
sie/Sie
werden ignorieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ignoriert haben
du
werdest ignoriert haben
er/sie/es
werde ignoriert haben
wir
werden ignoriert haben
ihr
werdet ignoriert haben
sie/Sie
werden ignoriert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ignorierte
du
ignoriertest
er/sie/es
ignorierte
wir
ignorierten
ihr
ignoriertet
sie/Sie
ignorierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ignoriert
du
hättest ignoriert
er/sie/es
hätte ignoriert
wir
hätten ignoriert
ihr
hättet ignoriert
sie/Sie
hätten ignoriert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ignorieren
du
würdest ignorieren
er/sie/es
würde ignorieren
wir
würden ignorieren
ihr
würdet ignorieren
sie/Sie
würden ignorieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ignoriert haben
du
würdest ignoriert haben
er/sie/es
würde ignoriert haben
wir
würden ignoriert haben
ihr
würdet ignoriert haben
sie/Sie
würden ignoriert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ignorieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
