Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
krümle; krümele
du
krümelst
er/sie/es
krümle; krümele
wir
krümeln
ihr
krümelt
sie/Sie
krümeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gekrümelt
du
habest gekrümelt
er/sie/es
habe gekrümelt
wir
haben gekrümelt
ihr
habet gekrümelt
sie/Sie
haben gekrümelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde krümeln
du
werdest krümeln
er/sie/es
werde krümeln
wir
werden krümeln
ihr
werdet krümeln
sie/Sie
werden krümeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gekrümelt haben
du
werdest gekrümelt haben
er/sie/es
werde gekrümelt haben
wir
werden gekrümelt haben
ihr
werdet gekrümelt haben
sie/Sie
werden gekrümelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
krümelte
du
krümeltest
er/sie/es
krümelte
wir
krümelten
ihr
krümeltet
sie/Sie
krümelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gekrümelt
du
hättest gekrümelt
er/sie/es
hätte gekrümelt
wir
hätten gekrümelt
ihr
hättet gekrümelt
sie/Sie
hätten gekrümelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde krümeln
du
würdest krümeln
er/sie/es
würde krümeln
wir
würden krümeln
ihr
würdet krümeln
sie/Sie
würden krümeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gekrümelt haben
du
würdest gekrümelt haben
er/sie/es
würde gekrümelt haben
wir
würden gekrümelt haben
ihr
würdet gekrümelt haben
sie/Sie
würden gekrümelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [krümeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
