Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sehe nach
du
sehest nach
er/sie/es
sehe nach
wir
sehen nach
ihr
sehet nach
sie/Sie
sehen nach
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe nachgesehen
du
habest nachgesehen
er/sie/es
habe nachgesehen
wir
haben nachgesehen
ihr
habet nachgesehen
sie/Sie
haben nachgesehen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde nachsehen
du
werdest nachsehen
er/sie/es
werde nachsehen
wir
werden nachsehen
ihr
werdet nachsehen
sie/Sie
werden nachsehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde nachgesehen haben
du
werdest nachgesehen haben
er/sie/es
werde nachgesehen haben
wir
werden nachgesehen haben
ihr
werdet nachgesehen haben
sie/Sie
werden nachgesehen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sähe nach
du
sähest nach; sähst nach
er/sie/es
sähe nach
wir
sähen nach
ihr
sähet nach; säht nach
sie/Sie
sähen nach
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte nachgesehen
du
hättest nachgesehen
er/sie/es
hätte nachgesehen
wir
hätten nachgesehen
ihr
hättet nachgesehen
sie/Sie
hätten nachgesehen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde nachsehen
du
würdest nachsehen
er/sie/es
würde nachsehen
wir
würden nachsehen
ihr
würdet nachsehen
sie/Sie
würden nachsehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde nachgesehen haben
du
würdest nachgesehen haben
er/sie/es
würde nachgesehen haben
wir
würden nachgesehen haben
ihr
würdet nachgesehen haben
sie/Sie
würden nachgesehen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [nachsehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
