Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nötige
du
nötigest
er/sie/es
nötige
wir
nötigen
ihr
nötiget
sie/Sie
nötigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe genötigt
du
habest genötigt
er/sie/es
habe genötigt
wir
haben genötigt
ihr
habet genötigt
sie/Sie
haben genötigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde nötigen
du
werdest nötigen
er/sie/es
werde nötigen
wir
werden nötigen
ihr
werdet nötigen
sie/Sie
werden nötigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde genötigt haben
du
werdest genötigt haben
er/sie/es
werde genötigt haben
wir
werden genötigt haben
ihr
werdet genötigt haben
sie/Sie
werden genötigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nötigte
du
nötigtest
er/sie/es
nötigte
wir
nötigten
ihr
nötigtet
sie/Sie
nötigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte genötigt
du
hättest genötigt
er/sie/es
hätte genötigt
wir
hätten genötigt
ihr
hättet genötigt
sie/Sie
hätten genötigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde nötigen
du
würdest nötigen
er/sie/es
würde nötigen
wir
würden nötigen
ihr
würdet nötigen
sie/Sie
würden nötigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde genötigt haben
du
würdest genötigt haben
er/sie/es
würde genötigt haben
wir
würden genötigt haben
ihr
würdet genötigt haben
sie/Sie
würden genötigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [nötigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
