Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
pflichte bei
du
pflichtest bei
er/sie/es
pflichte bei
wir
pflichten bei
ihr
pflichtet bei
sie/Sie
pflichten bei
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beigepflichtet
du
habest beigepflichtet
er/sie/es
habe beigepflichtet
wir
haben beigepflichtet
ihr
habet beigepflichtet
sie/Sie
haben beigepflichtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beipflichten
du
werdest beipflichten
er/sie/es
werde beipflichten
wir
werden beipflichten
ihr
werdet beipflichten
sie/Sie
werden beipflichten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beigepflichtet haben
du
werdest beigepflichtet haben
er/sie/es
werde beigepflichtet haben
wir
werden beigepflichtet haben
ihr
werdet beigepflichtet haben
sie/Sie
werden beigepflichtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
pflichtete bei
du
pflichtetest bei
er/sie/es
pflichtete bei
wir
pflichteten bei
ihr
pflichtetet bei
sie/Sie
pflichteten bei
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beigepflichtet
du
hättest beigepflichtet
er/sie/es
hätte beigepflichtet
wir
hätten beigepflichtet
ihr
hättet beigepflichtet
sie/Sie
hätten beigepflichtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beipflichten
du
würdest beipflichten
er/sie/es
würde beipflichten
wir
würden beipflichten
ihr
würdet beipflichten
sie/Sie
würden beipflichten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beigepflichtet haben
du
würdest beigepflichtet haben
er/sie/es
würde beigepflichtet haben
wir
würden beigepflichtet haben
ihr
würdet beigepflichtet haben
sie/Sie
würden beigepflichtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [pflichten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
