Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
pinkle; pinkele
du
pinkelst
er/sie/es
pinkle; pinkele
wir
pinkeln
ihr
pinkelt
sie/Sie
pinkeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gepinkelt
du
habest gepinkelt
er/sie/es
habe gepinkelt
wir
haben gepinkelt
ihr
habet gepinkelt
sie/Sie
haben gepinkelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde pinkeln
du
werdest pinkeln
er/sie/es
werde pinkeln
wir
werden pinkeln
ihr
werdet pinkeln
sie/Sie
werden pinkeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gepinkelt haben
du
werdest gepinkelt haben
er/sie/es
werde gepinkelt haben
wir
werden gepinkelt haben
ihr
werdet gepinkelt haben
sie/Sie
werden gepinkelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
pinkelte
du
pinkeltest
er/sie/es
pinkelte
wir
pinkelten
ihr
pinkeltet
sie/Sie
pinkelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gepinkelt
du
hättest gepinkelt
er/sie/es
hätte gepinkelt
wir
hätten gepinkelt
ihr
hättet gepinkelt
sie/Sie
hätten gepinkelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde pinkeln
du
würdest pinkeln
er/sie/es
würde pinkeln
wir
würden pinkeln
ihr
würdet pinkeln
sie/Sie
würden pinkeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gepinkelt haben
du
würdest gepinkelt haben
er/sie/es
würde gepinkelt haben
wir
würden gepinkelt haben
ihr
würdet gepinkelt haben
sie/Sie
würden gepinkelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [pinkeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
