Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schulde
du
schuldest
er/sie/es
schulde
wir
schulden
ihr
schuldet
sie/Sie
schulden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschuldet
du
habest geschuldet
er/sie/es
habe geschuldet
wir
haben geschuldet
ihr
habet geschuldet
sie/Sie
haben geschuldet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schulden
du
werdest schulden
er/sie/es
werde schulden
wir
werden schulden
ihr
werdet schulden
sie/Sie
werden schulden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschuldet haben
du
werdest geschuldet haben
er/sie/es
werde geschuldet haben
wir
werden geschuldet haben
ihr
werdet geschuldet haben
sie/Sie
werden geschuldet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schuldete
du
schuldetest
er/sie/es
schuldete
wir
schuldeten
ihr
schuldetet
sie/Sie
schuldeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschuldet
du
hättest geschuldet
er/sie/es
hätte geschuldet
wir
hätten geschuldet
ihr
hättet geschuldet
sie/Sie
hätten geschuldet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schulden
du
würdest schulden
er/sie/es
würde schulden
wir
würden schulden
ihr
würdet schulden
sie/Sie
würden schulden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschuldet haben
du
würdest geschuldet haben
er/sie/es
würde geschuldet haben
wir
würden geschuldet haben
ihr
würdet geschuldet haben
sie/Sie
würden geschuldet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schulden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
