Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schule
du
schulest
er/sie/es
schule
wir
schulen
ihr
schulet
sie/Sie
schulen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschult
du
habest geschult
er/sie/es
habe geschult
wir
haben geschult
ihr
habet geschult
sie/Sie
haben geschult
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schulen
du
werdest schulen
er/sie/es
werde schulen
wir
werden schulen
ihr
werdet schulen
sie/Sie
werden schulen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschult haben
du
werdest geschult haben
er/sie/es
werde geschult haben
wir
werden geschult haben
ihr
werdet geschult haben
sie/Sie
werden geschult haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schulte
du
schultest
er/sie/es
schulte
wir
schulten
ihr
schultet
sie/Sie
schulten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschult
du
hättest geschult
er/sie/es
hätte geschult
wir
hätten geschult
ihr
hättet geschult
sie/Sie
hätten geschult
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schulen
du
würdest schulen
er/sie/es
würde schulen
wir
würden schulen
ihr
würdet schulen
sie/Sie
würden schulen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschult haben
du
würdest geschult haben
er/sie/es
würde geschult haben
wir
würden geschult haben
ihr
würdet geschult haben
sie/Sie
würden geschult haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schulen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
