Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erkundige mich
du
erkundigest dich
er/sie/es
erkundige sich
wir
erkundigen uns
ihr
erkundiget euch
sie/Sie
erkundigen sich
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mich erkundigt
du
habest dich erkundigt
er/sie/es
habe sich erkundigt
wir
haben uns erkundigt
ihr
habet euch erkundigt
sie/Sie
haben sich erkundigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mich erkundigen
du
werdest dich erkundigen
er/sie/es
werde sich erkundigen
wir
werden uns erkundigen
ihr
werdet euch erkundigen
sie/Sie
werden sich erkundigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mich erkundigt haben
du
werdest dich erkundigt haben
er/sie/es
werde sich erkundigt haben
wir
werden uns erkundigt haben
ihr
werdet euch erkundigt haben
sie/Sie
werden sich erkundigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erkundigte mich
du
erkundigtest dich
er/sie/es
erkundigte sich
wir
erkundigten uns
ihr
erkundigtet euch
sie/Sie
erkundigten sich
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mich erkundigt
du
hättest dich erkundigt
er/sie/es
hätte sich erkundigt
wir
hätten uns erkundigt
ihr
hättet euch erkundigt
sie/Sie
hätten sich erkundigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mich erkundigen
du
würdest dich erkundigen
er/sie/es
würde sich erkundigen
wir
würden uns erkundigen
ihr
würdet euch erkundigen
sie/Sie
würden sich erkundigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mich erkundigt haben
du
würdest dich erkundigt haben
er/sie/es
würde sich erkundigt haben
wir
würden uns erkundigt haben
ihr
würdet euch erkundigt haben
sie/Sie
würden sich erkundigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [sich erkundigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
