Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
steife ab
du
steifest ab
er/sie/es
steife ab
wir
steifen ab
ihr
steifet ab
sie/Sie
steifen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgesteift
du
habest abgesteift
er/sie/es
habe abgesteift
wir
haben abgesteift
ihr
habet abgesteift
sie/Sie
haben abgesteift
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde absteifen
du
werdest absteifen
er/sie/es
werde absteifen
wir
werden absteifen
ihr
werdet absteifen
sie/Sie
werden absteifen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgesteift haben
du
werdest abgesteift haben
er/sie/es
werde abgesteift haben
wir
werden abgesteift haben
ihr
werdet abgesteift haben
sie/Sie
werden abgesteift haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
steifte ab
du
steiftest ab
er/sie/es
steifte ab
wir
steiften ab
ihr
steiftet ab
sie/Sie
steiften ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgesteift
du
hättest abgesteift
er/sie/es
hätte abgesteift
wir
hätten abgesteift
ihr
hättet abgesteift
sie/Sie
hätten abgesteift
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde absteifen
du
würdest absteifen
er/sie/es
würde absteifen
wir
würden absteifen
ihr
würdet absteifen
sie/Sie
würden absteifen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgesteift haben
du
würdest abgesteift haben
er/sie/es
würde abgesteift haben
wir
würden abgesteift haben
ihr
würdet abgesteift haben
sie/Sie
würden abgesteift haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [steifen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.