Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vergewissere
du
vergewisserst
er/sie/es
vergewissere
wir
vergewissern
ihr
vergewissert
sie/Sie
vergewissern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vergewissert
du
habest vergewissert
er/sie/es
habe vergewissert
wir
haben vergewissert
ihr
habet vergewissert
sie/Sie
haben vergewissert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vergewissern
du
werdest vergewissern
er/sie/es
werde vergewissern
wir
werden vergewissern
ihr
werdet vergewissern
sie/Sie
werden vergewissern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vergewissert haben
du
werdest vergewissert haben
er/sie/es
werde vergewissert haben
wir
werden vergewissert haben
ihr
werdet vergewissert haben
sie/Sie
werden vergewissert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vergewisserte
du
vergewissertest
er/sie/es
vergewisserte
wir
vergewisserten
ihr
vergewissertet
sie/Sie
vergewisserten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vergewissert
du
hättest vergewissert
er/sie/es
hätte vergewissert
wir
hätten vergewissert
ihr
hättet vergewissert
sie/Sie
hätten vergewissert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vergewissern
du
würdest vergewissern
er/sie/es
würde vergewissern
wir
würden vergewissern
ihr
würdet vergewissern
sie/Sie
würden vergewissern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vergewissert haben
du
würdest vergewissert haben
er/sie/es
würde vergewissert haben
wir
würden vergewissert haben
ihr
würdet vergewissert haben
sie/Sie
würden vergewissert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vergewissern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
