Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vermöge
du
vermögest
er/sie/es
vermöge
wir
vermögen
ihr
vermöget
sie/Sie
vermögen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vermocht
du
habest vermocht
er/sie/es
habe vermocht
wir
haben vermocht
ihr
habet vermocht
sie/Sie
haben vermocht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vermögen
du
werdest vermögen
er/sie/es
werde vermögen
wir
werden vermögen
ihr
werdet vermögen
sie/Sie
werden vermögen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vermocht haben
du
werdest vermocht haben
er/sie/es
werde vermocht haben
wir
werden vermocht haben
ihr
werdet vermocht haben
sie/Sie
werden vermocht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vermöchte
du
vermöchtest
er/sie/es
vermöchte
wir
vermöchten
ihr
vermöchtet
sie/Sie
vermöchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vermocht
du
hättest vermocht
er/sie/es
hätte vermocht
wir
hätten vermocht
ihr
hättet vermocht
sie/Sie
hätten vermocht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vermögen
du
würdest vermögen
er/sie/es
würde vermögen
wir
würden vermögen
ihr
würdet vermögen
sie/Sie
würden vermögen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vermocht haben
du
würdest vermocht haben
er/sie/es
würde vermocht haben
wir
würden vermocht haben
ihr
würdet vermocht haben
sie/Sie
würden vermocht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vermögen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
