Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verschütte
du
verschüttest
er/sie/es
verschütte
wir
verschütten
ihr
verschüttet
sie/Sie
verschütten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verschüttet
du
habest verschüttet
er/sie/es
habe verschüttet
wir
haben verschüttet
ihr
habet verschüttet
sie/Sie
haben verschüttet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verschütten
du
werdest verschütten
er/sie/es
werde verschütten
wir
werden verschütten
ihr
werdet verschütten
sie/Sie
werden verschütten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschüttet haben
du
werdest verschüttet haben
er/sie/es
werde verschüttet haben
wir
werden verschüttet haben
ihr
werdet verschüttet haben
sie/Sie
werden verschüttet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschüttete
du
verschüttetest
er/sie/es
verschüttete
wir
verschütteten
ihr
verschüttetet
sie/Sie
verschütteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verschüttet
du
hättest verschüttet
er/sie/es
hätte verschüttet
wir
hätten verschüttet
ihr
hättet verschüttet
sie/Sie
hätten verschüttet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verschütten
du
würdest verschütten
er/sie/es
würde verschütten
wir
würden verschütten
ihr
würdet verschütten
sie/Sie
würden verschütten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschüttet haben
du
würdest verschüttet haben
er/sie/es
würde verschüttet haben
wir
würden verschüttet haben
ihr
würdet verschüttet haben
sie/Sie
würden verschüttet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verschütten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
