Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verzeichne
du
verzeichnest
er/sie/es
verzeichne
wir
verzeichnen
ihr
verzeichnet
sie/Sie
verzeichnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verzeichnet
du
habest verzeichnet
er/sie/es
habe verzeichnet
wir
haben verzeichnet
ihr
habet verzeichnet
sie/Sie
haben verzeichnet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verzeichnen
du
werdest verzeichnen
er/sie/es
werde verzeichnen
wir
werden verzeichnen
ihr
werdet verzeichnen
sie/Sie
werden verzeichnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verzeichnet haben
du
werdest verzeichnet haben
er/sie/es
werde verzeichnet haben
wir
werden verzeichnet haben
ihr
werdet verzeichnet haben
sie/Sie
werden verzeichnet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verzeichnete
du
verzeichnetest
er/sie/es
verzeichnete
wir
verzeichneten
ihr
verzeichnetet
sie/Sie
verzeichneten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verzeichnet
du
hättest verzeichnet
er/sie/es
hätte verzeichnet
wir
hätten verzeichnet
ihr
hättet verzeichnet
sie/Sie
hätten verzeichnet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verzeichnen
du
würdest verzeichnen
er/sie/es
würde verzeichnen
wir
würden verzeichnen
ihr
würdet verzeichnen
sie/Sie
würden verzeichnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verzeichnet haben
du
würdest verzeichnet haben
er/sie/es
würde verzeichnet haben
wir
würden verzeichnet haben
ihr
würdet verzeichnet haben
sie/Sie
würden verzeichnet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verzeichnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
